„Život je vlastne strašne jednoduchučký“, povedala som dnes môjmu priateľovi, keď sme išli v daždi na motorke zagratulovať našej indonézskej kamarátke k narodeninám. Vyrobili sme jej tortu z palaciniek s banánovou plnkou a čokoládou, dali sme ju na kus kartónu a na cestu sme ju prikryli misou na šalát, aby počas cesty na motorke nezmokla.

Niekedy by som sa sťažovala na dážď, na to, že sme mali radšej tortu kúpiť, že sme na ňu nemali ani dosť džemu, na to, že potrebujeme krabicu a stuhu, aby sme ju pekne zabalili a ozdobili a že si ani náhodou nedám na hlavu helmu, lebo si pokazím účes, make-up alebo to proste len nebude ladiť s oblečením.

Prostredie, v ktorom aktuálne žijeme, nás ovplyvňuje do veľkej miery, ale rovnako veľa naše myšlienky a pocitové nastavenie vieme ovplyvniť my. Je jednoduché myšlienky nechať iba tak prichádzať, nechať sa ovplyvňovať náladou našich šéfov a kolegov, spoločnosťou, nastavením našich rodičov, počasím, krajinou. Vedomá práca s myšlienkami je náročnou prácou. Ale jej výsledkom je uvedomenie, že my sme tvorcami našich dní, našej nálady, našich životov, a teda určite stojí za to venovať jej čas a energiu.

Sedeli  sme na terase v plne ženskej zostave a chtiac nechtiac v týchto kluboch bosoriek väčšinou príde k rozprave o bosorke, ktorá aktuálne v klube chýba. Negatívna myšlienka vypovedaná na jej adresu pristála v mojej mysli, na krátky moment som ju podržala, vyhodnotila a rozhodla sa ju zastaviť. Vedome som pracovala s tým, že akákoľvek reakcia vypovedaná na adresu chýbajúcej bosorky alebo myšlienková analýza toho, prečo a ako sa vtedy a vtedy spomínaná bosorka zachovala, bude iba šírením ďalších negatívnych myšlienok. Potichu som sa usmiala. Stačilo to, nikto už nepokračoval a plynule sme prešli na úplne odlišnú tému. Cítila som malú výhru, pretože som zastavila naučený akoby automaticky nastavený priebeh mojich myšlienok a dokázala som sa vedome rozhodnúť, čo chcem a nechcem ďalej s touto myšlienkou urobiť.

Takéto šírenie negatívnych myšlienok, sťažovanie a ľutovanie sa patria k našim obľúbeným spoločenským aktivitám. Mám pocit, že sa takýmto „športom“ aktívne a pravidelne venuje viac ľudí ako behu alebo futbalu. Je iné žiadať priateľa o radu, požiadať o vypočutie alebo podporu v našom rozhodnutí. Zdieľanie našich starosti, problémov a dilem nám nejak uľahčuje fungovanie, zdieľaním našich boliestok sa naše bremeno akoby rozdelí na menšie kúsky a je lepšie zvládnuteľné.

Prečo však venujeme tak málo času pozitívnym momentom?  Akoby nemali takú dôležitosť, akoby náš život nezasiahli takou intenzitou ako nás často zasiahnu tie negatívne, akoby sme sa niekedy hanbili hovoriť o šťastí, radosti, pocitoch lásky, hodnote priateľstva a rodiny (keď teda nebudem počítať zdieľanie na sociálnych sieťach).

Poďme skúsiť experimentálne jeden deň v týždni vedome nastaviť našu myseľ na pozitívne myšlienky. Vedome rozdávajme v tento deň viac komplimentov, hovorme viac našim blízkym, že ich ľúbime,  ignorujme sťažnosti, poďakujme nahlas aj vo vnútri  za nové ráno, za dobrú kávu, za kvapky dažďa, za úsmev pani predavačky.

Naše problémy nezmiznú, nebude nás menej bolieť narazené rameno, nebude svietiť už naveky slnko, ani nezmeníme svet, ale spravíme si vedome príjemný deň. A možno sa nám časom podarí mať krajšie týždne, mesiace aj roky, mať pozitívnejšie naladený život a prežiť každý deň ako experiment nášho šťastia.